Keď dieťa nútime do niečoho, čo nie je jemu na osoh ale len nám, tak ho zneužívame. Takisto výchova založená na vnucovaní vlastných alebo i obecne prijímaných názorov na fungovanie v spoločnosti a vyučovanie nami poznaného by mali mať v našom uvedomovaní hranice v prejave, že poznanie človeka sa stále vyvíja, že to všetko je možné zmeniť, a že je len na nás, ktorou cestou sa rozhodneme ísť. Je na nás dospelých, aby sme ukazovali a odkrývali možné cesty, a rozprávali o našom poznaní nevnucujúc ho.
Sú deti, ktorým sa dospelí nevenujú. Preto si potom berú príklad tam, kde im je pozornosť venovaná, i keď ešte nerozlišujú dobré od zlého. Chápu, že pre ne je dobré, že sa im niekto venuje. Sú vtedy šťastné a nevnímajú, že ich možno práve niekto zneužíva. Ak sa im vôbec nikto nevenuje, hľadajú si vzory vo verejných médiách, ktoré mnohí dospelí používajú ako opateru svojich ratolestí bez toho, že by sa trápili nad tým, čím je dieťa ovplyvňované. Je tu potom ešte šanca na prirodzený intelekt dieťaťa, ktoré si v tom, čo prežíva, sleduje alebo počúva, vyberie, čo je blízke jeho duchu. To znamená, že i v tom zlom môže nájsť niečo dobré, a časom možno pochopí, že i za tým dobrým sa môže nachádzať nejaká nástraha zlého.
Verím v silu dobra a silného ducha každého dieťaťa.,.
Prosím, berte to ako môj názor, ktorý nikomu nevnucujem.,. LuK